Life With Less Internet

16:37 Dominika Ibosova 0 Comments

Žiadny internet alebo pre niektorých - zaručená nočná mora.



Koncom septembra som si na večeru spravila moje najobľúbenejšie jedlo, pizzu. Keďže bol príjemný deň na relax tak som si sadla aj s pizzou na posteľ a zapla si Youtube. Klikla som na video, ktoré ma v tom momente najviac zaujalo a išla som si vychutnať moju veľmi chutnú večeru. Video sa však nenačítalo. Skontrolovala som wifi, všetko bolo zapnuté. Párkrát som ju vypla a zapla, nič sa nezmenilo. Začala som byť nepokojná. Moja pizza bola čerstvo upečená a kým som sa trápila s wifi, tak už pomaly celá vychladla. Vtedy som ešte ani netušila, že to nie je žiadna páťminútová ale minimálne mesačná záležitosť. 

Do konca septembra sme používali wifi chlapca, ktorý býval v byte pred nami. Svoj vlastný internet sme si vybavili tak, aby nám začal fungovať presne keď ten starý odpoja, čo malo byť prvého októbra. Je dvadsiaty október a o našom vlastnom internete nemôžem ani prinajmenšom rozprávať. Predsalen som sa niečo z tohto "zážitku" naučila. Kým sme mali normálny internet, trávila som na ňom takmer celý deň. Nejde o to, že by som na ňom strácala len čas (aj keď určite aj to je pravda) ale jednoducho som na ňom bola neustále. Buď som si práve hľadala prácu, vyrábala životopis, písala články, pracovala na preklade stránky alebo pozerala videá na Youtube. Akonáhle nám však internet prestal fungovať, v tomto mojom návyku som už nemohla ďalej pokračovať. 

Moje dni vyzerali teda úplne ináč ako dovtedy. Ráno som vstala a ako vždy - zacvičila som si jógu. Išla som sa sprchovať a potom som raňajkovala. Pri sprchovaní, raňajkách a maľovaní som počúvala anglickú audioknihu. Potom som išla editovať vlogy, ktoré som celkom poctivo natáčala. Čítala som si knižku alebo som si zacvičila. Odrazu bol čas obeda a ja som sa teda vybrala variť. Jednoducho sa moja denná rutina úplne zmenila. 

Odrazu som zistila, že mám oveľa viac času. Začala som viac premýšľať a vnímať čas úplne inak.  Nebola som pohrúžená do internetového svetu, a musím uznať, že mi to ani nechýbalo. Ak by som ten internet tak súrne potrebovala, mohla by som len skočiť vedľa do knižnice alebo do nejakej kaviarne. Napríklad aj teraz sedím v knižnici, pretože sa mi práve na Youtube nahráva nový vlog. 

Som rada, že už na ňom netrávim toľko času ako do konca septembra. Musím vám povedať, že je to vcelku príjemná skutočnosť. Väčšina ľudí si asi ani svoju závisloť na internete neuvedomuje. Možno si práve jedným z nich. Netvrdím, že k tomu aby bol človek spokojný nemá vôbec používať internet. Čo si myslím je, že všetci by mali zauvažovať, či naozaj chcú venovať takú obrovskú časť svojho života tomuto hltačovi času.

"We are not going to disconnect from the Internet because we depend on it for too much. You have to balance the need to connect with the need to protect." William Donahue



Morning Routine Without Phone

18:10 Dominika Ibosova 0 Comments

Určite ste už veľakrát videli rôzne videá alebo články o tom, ako v tejto dobe internet preberá nad ľuďmi kontrolu. Ľudia sú naňho tak naviazaní, že sa bez internetu jednoducho nezaobídu. Už len keď si pozriete videá na Youtube s názvom "My morning routine", v preklade "Moja ranná rutina", tak vidíte, že hneď ako dievča vstane, do ruky chytí mobil. Začne surfovať po sociálnych sieťach alebo si  poprípade zahrá nejakú hru.



Musím sa priznať, že podobne som sa v minulosti správala aj ja. Budík zazvonil a ja hneď šup za mobil. Do hlavy som okamžite prijala všetky možné informácie o tom čo sa kde stalo, kde práve vyhasol život, kto sa s kým rozišiel a taktiež nejaké to "Twitter nadávanie" na počasie alebo podobne nezmyselné veci. Častokrát som už po desiatich minútach od prebudenia mala plnú hlavu takýchto zbytočností a taktiež sa tieto - dosť často negatívne - správy prejavili aj na mojej nálade.


S postupom času som si začala uvedomovať, že to asi nie je to "pravé orechové" na prebúdzanie sa. Nevedela som však prísť na iný spôsob, ako sa poriadne ráno prebrať. Jednoducho to bolo vtedy pre mňa to najjednoduchšie riešenie.

Už veľmi dávno som čítala jeden článok o tom, že asi do času okolo obeda by si človek nemal vôbec zaťažovať hlavu so sociálnymi sieťami a dokonca ani s e-mailami. Článok ma zaujal ale aj tak som stále pokračovala v tom, čo som robila.

Odkedy som sa presťahovala do Dánska som tento svoj zvyk úplne zo svojho života vymazala. Momentálne je pre mňa ranným prebúdzaním práve cvičenie jógy. Je to výborný spôsob na precvičenie celého tela, či už zvonku alebo zvnútra. Ak si teraz hovoríte: "Ja nemám ráno čas na nejakú jógu...", tak vám s radosťou môžem oznámiť, že vám stačí aj obyčajných 5 minút. :)

Taktiež pre vás môže byť dobrým prebúdzačom aj zapisovanie si svojich snov (ktoré sa vám v noci snívali) do nejakého zápisníka. Viem, že existuje aj zapisník s názvom "My 5 minute journal", kde si každé ráno a večer zapíšete napríklad veci, za ktoré ste vďační. Niekto sa ráno prebúdza sprchou, niekto sa prebúdza rannou kávou.



Existuje mnoho ďalších spôsobov ako si svoje ranné prebúdzanie spríjemniť. Určite vám odporúčam vzdať sa svojho mobilu MINIMÁLNE na hodinu od prebudenia. Budete sa cítiť oveľa lepšie a svoj deň začnete s prázdnou hlavou, čisto svojimi myšlienkami. Vaša myseľ nebude zahltená negativizmami a vecami, ktoré sa vás ani netýkajú. Dúfam, že ste si z tohto článku aspoň niečo vzali a ak ste práve ten "mobilový ranný typ" o ktorom som rozprávala, tak sa nad tým zamyslíte.




Veľa šťastia. :) 

Thank You

18:54 Dominika Ibosova 0 Comments

Pred pár dňami som dočítala asi po dvoch rokoch knihu s názvom "Vaše citlivé zóny" od autora Wayne W. Dyera. Táto kniha bola pre mňa spoločníkom naozaj veľmi dlho. Odpoveďou na otázku, prečo som ju čítala tak dlho je, že som ju jednoducho nechcela prečítať rýchlo. Vždy som sa každú kapitolu snažila najprv prijať do svojho života a až potom som pokročila na tú ďalšiu. Na mojom blogu nájdete mnoho článkov inšpirovaných práve touto úžasnou knihou. (Počas týcho rokov som samozrejme prečítala množstvo iných kníh.)



Dala mi toho do života naozaj veľa. Ešte nikdy som k žiadnej knihe necítila také silné puto a nemala pocit, že ma toho naučila tak veľa. Naozaj som ju potrebovala. Po jej prečítaní som bola nadšená. Cítila som sa ako úplne nový človek. Zasiahla ma tak silno, že som sa rozhodla napísať autorovi tejto knihy ďakovný list alebo e-mail. S veľkým nadšením som si ho vyhľadala na internete. Vtedy som to zbadala.



Wayne zomrel pred necelým mesiacom. Nemohla som tomu uveriť. Wayna som brala ako môjho duchovného učiteľa. Tým, že som knihu čítala po takú dlhú dobu, som proste cítila, že tam je po celý ten čas so mnou.

Týmto článkom by chcem vyjadriť moju obrovskú vďaku. Nezostáva mi totižto už nič iné. Nechcem tento článok príliš naťahovať, a tak vám len nakoniec spíšem pár vecí, ktoré som sa naučila alebo sa stále učím.

Podstatou tejto knihy bolo zbaviť sa citlivých zón - a to znamená zbaviť sa negatívneho myslenia. Úplne som zmenila svoj pohľad na ľudí, pochopila som aká dôležitá je osobná sloboda. Naučila som sa mať sa rada a uvedomila si, že nepotrebujem žiadne uznanie od iných ľudí. Stále sa učím ako sa oslobodiť od svojej minulosti a žiť v prítomnej chvíli. Wayne ma naučil, že vina z toho, čo sa stalo a obava z toho, čo sa len má stať sú dve najzbytočnejšie emócie. Pochopila som, že sa nemusím správať tak, ako chce spoločnosť a je v poriadku ak človek prelomí bariéry konvenčnosti. Wayne mi ozrejmil, že nič také ako spravodlivosť neexistuje a ani nikdy nebude. Stále sa zdokonaľujem v tom, aby som neodkladala veci na neskôr a konala práve teraz. Stala som sa nezávislejšou a zistila, že hnev nie je ľudský, nie je v mojom živote nevyhnutný.

Aj keď zomrel podľa mňa jeden z tých najmúdrejších ľudí na svete, život pokračuje ďalej. Veď predsa sám Wayne ma naučil, že smrť iného človeka ma nemôže ochromiť a musím byť silnou a nezávislou osobnosťou.











Ďakujem. 

What The Fuck Am I Doing?

19:42 Dominika Ibosova 0 Comments

Vopred upozorňujem, tento článok nemá hlavu ani pätu. Ak budeš čítať ďalej, pochopíš prečo. 

Možno vieš, že začiatkom leta som začala natáčať videá na Youtube. Blog si vediem už nejaký ten piatok (niečo cez rok), aj keď sa musím priznať, že nikdy nebol mojou prioritou. Moje priority sa menili a stále menia každým dňom. Sledujem moje zmeny, to ako sa vyvíjam po duchovnej stránke. Mením rozhodnutia, v poslednej dobe sa jednoducho neviem rozhodnúť, čo chcem. Tento článok bude asi najviac mätúci zo všetkých, ktoré som doteraz napísala.

Ležím v posteli a píšem. Úprimne povedané, v posteli ležím celý dnešný deň. Hlavou mi prúdia myšlienky a ja sa dostávam do stavu, keď nedokážem vnímať veci vôkol mňa, len vo mne. Počúvam hudbu a snažím sa vypísať. Nie do môjho denníku ako väčšinou, ale rovno sem. Chcem moje myšlienky zdieľať, len tak. Skúsim teda nejak začať. 

Keď som bola mladšia, bola som veľmi kritickým človekom. Bola som kritická na všetko, vrátane mojej osobnosti. 

Asi za posledných 6 mesiacov sa veci začali meniť. Začala som čítať rôzne články, knihy, počúvať reči, pozerať videá o ľuďoch, ktorí sú, dá sa povedať, iní. Týchto ľudí som spočiatku ako skoro každý človek najprv nechápala. Nebudem tu opisovať presne o akých ľudí sa jedná, ale týka sa to rôznych oblastí, napr. sexuálnej orientácie, vzhľadu, správania... Začala som sa zamýšľať. Aj ja som vždy bola iná. Niečo ma s týmito ľuďmi teda spájalo. Začala som chápať. Začala som ich obdivovať. V tomto svete plnom faloše a kritiky aj tak dokážu byť sami sebou. Ja som to nedokázala. Bála som sa obliekať ako som chcela, hovoriť čo som chcela, robiť čo som chcela. 

Nad nasledujúcimi otázkami premýšľam celý dnešný deň. Čo teda chcem? Som tým, kým som? Pohybujem sa tam kde chcem? 


Človek je bytosť, ktorá často podľahne tlaku okolia. Robí to, čo ho spoločnosť učí, k čomu ho vedie. Oblieka sa tak ako sa obliekajú iní, robí to čo robia iní. Rozpráva sa o témach, o ktorých sa ľudia v jeho veku rozprávajú. Snaží sa zapadnúť. Snaží sa jednoducho niekam patriť. Mať okolo seba ľudí, na ktorých sa môže spoľahnúť alebo len sa s nimi odreagovať. Hľadá ľudí, ktorí sú podobní a vyhovujú mu. 

Musím sa priznať, ja nepoznám ani jedného človeka, ktorý by mi bol podobný. Zvláštne. Ešte som takého človeka nestretla. 

Nedávno som s mojim priateľom viedla na podobnú tému rozhovor. Zamýšľali sme sa nad priateľstvami. Povedal jednu zamyslenia hodnú vec: "Nikdy nenájdeš človeka, ktorý ti bude vyhovovať na 100%."  

Tento článok je naozaj len jedna dlhá spleť mojich myšlienok a nevedie nikam. Hneď teraz si idem spísať veci, ktoré vo svojom živote chcem. Hneď teraz prestanem robiť veci, ktorými len klamem samú seba. Ktoré nikam nevedú, neposúvajú ma ďalej. Začínam síce po x-tý krát. Ale tento deň si budem pamätať navždy. 

Inside My Head

17:13 Dominika Ibosova 0 Comments

Za posledné obdobie som urobila vo svojom živote veľmi veľa zmien. Medzi tie najväčšie zmeny patrí presťahovanie sa do Dánska a aktívne vlogovanie na Youtube. Začala som si plniť svoje sny, zmenila som svoje návyky. Každé ráno cvičím jógu, plnohodnotejšie meditujem, čítam viac motivačných kníh. Snažím sa žiť oveľa zdravšie, či už sa to týka potravín, ktoré jem alebo mojej psychiky.

Aj napriek všetkým veciam ktoré som vymenovala som v posledných dňoch nemohla o sebe tvrdiť, že som spokojná. Pred pár dňami som začala odsúvať veci na neskôr alebo ich jednoducho nespravila. Ako ste si mohli všimnúť, už som dlhšie nepublikovala žiaden článok. Nemala som na to myšlienky a musím sa priznať, že sa mi ani nechcelo. Aj keď písanie milujem a články vždy tvorím s radosťou tak som to tentokrát nedokázala. Viackrát som klikla na "Vytvoriť článok" ale vždy som to po pár minútach zavrela.


Dnes ráno som sa rozhodla, že svoju prokrastináciu ukončím. Otvorila som moju najobľúbenejšiu kapitolu a verte či nie, názov kapitoly na ktorú som práve išla znel: "Skoncujte s odkladaním na neskôr." Musela som sa zasmiať. Tá kapitola prišla presne vtedy keď som ju najviac potrebovala!



Uvedomila som si, prečo som začala veci odkladať na neskôr. Na svojom Youtube kanáli som doteraz vydávala denne videá po slovensky. Natáčala som každý svoj deň. Stále mi však v hlave vŕtala taká myšlienka začať natáčať po anglicky. Predsalen, publikum by bolo oveľa väčšie a taktiež by som si zlepšovala svoju angličtinu a mohla sa začleniť do obrovskej anglicky hovoriacej Youtube komunity. Z jedného dňa na druhý som sa rozhodla, že jednoducho začnem natáčať po anglicky. Natočila som svoje prvé video...a zasekla som sa.

Niekedy vo svojom živote urobíme zmeny. Najprv sa zmeny zľakneme, ale v tom dobrom slova zmysle. Je to pre nás niečo nové, sme zvedavý, aké to bude a čo nám to prinesie. Lenže po chvíľke sa tejto zmeny začneme báť. Urobili sme dobre? Má to byť takto? Dnes som si v spomínanej kapitole prečítala tento text: Múdrym človekom je ten, kto žije svojimi činmi, nie uvažovaním o svojich činoch ani rozmýšľaním o tom, o čom bude rozmýšľať po čine...  Keďže je chápavý, vie, že nič nie je dôležitejšie ako čokoľvek iné... A tak sa múdry človek pasuje so životom a napohľad sa ničím nelíši od obyčajných ľudí. On má však nerozum svojho života pod kontrolou. Keďže nie je nič dôležitejšie ako čokoľvek iné, múdry človek si zvolí akýkoľvek čin a pustí sa doň s vervou. Jeho ovládaný nerozum ho núti povedať, že na tom, čo robí, záleží, a podľa toho aj konať, i keď vie, že to nie je pravda. Takže keď svoj čin dokončí, ostáva pokojný, a to, či bol jeho čin zlý alebo dobrý ho vôbec nezaujíma. 


Ja som spravila svoje rozhodnutie. Chcela som začať natáčať po anglicky a tak som jednoducho začala. Už nebudem rozmýšľať, či som spravila dobre alebo nie. Budem sa tomu naplno venovať. Zajtra natáčam svoje prvé poriadne video a už mám ďalších x námetov na videá vymyslených. Aj keď som úplne nazačiatku, som spokojná. Kým budem robiť to, čo ma baví budem spokojná... Prestala som odkladať veci na neskôr a žijem v prítomnej chvíli. Som šťastná.

Fresh Start

12:16 Dominika Ibosova 0 Comments

1. september.

Pre mnohých z vás tento dátum značí koniec letných prázdnin. Koniec oddychu a relaxu. Opätovné nastúpenie do školy. Sociálne siete sú plné smútku a stresu. Opakuje sa to každý jeden rok... 


Ľudia sú zvyknutí brať tento nástup naspäť do školy ako veľmi nepríjemnú udalosť. Obrovské masy študentov šíria negatívnu energiu v jeden a ten istý moment. Nikomu nie je na smiech pri predstave sedenia v škole skoro každý deň pár hodín. Ešte k tomu sa neskôr musia učiť a písať písomky alebo domáce úlohy. Komu by už len toto bolo po vôli? 

Ja už mám túto životnú etapu skoro za sebou. Neviem, či je zrovna vhodné použiť práve slovo - našťastie. Za svojich 12 rokov štúdia som vystriedala obrovské množstvo pocitov, prežila neskutočne veľa zážitkov a naučila som sa toho naozaj veľa po všetkých stránkach. Škola ma nie vždy učila práve tie najzaujímavejšie veci a neraz som sa pristihla pri nezmyselnom stresovaní kvôli maličkostiam. Moja mama bola vždy čo sa týka štúdia veľmi chápavá a keď som sa pred písomkou išla zblázniť (veď to poznáte :D) tak mi hovorievala: "Keď nejde o život, ide o hovienko." Áno, hovorila mi to presne takto. A ja som si možno až teraz uvedomila, že mala jednoducho pravdu. :)
Písomka z matematiky pre mňa predstavovala niečo ako nesplniteľný cieľ. Mohla som sa na ňu učiť aj pár dní ale často mi to proste nevyšlo. Na tento predmet som si vytvorila vo svojej hlave blok. Na písomku som prišla naučená ale nedokázala som ju adekvátne k mojim vedomostiam aj vyplniť. Márne som sa snažila učiteľke alebo spolužiakom vysvetliť, že som sa poctivo učila. Nikto mi neveril. Všetky vedomosti sa mi pod vplyvom stresu jednoducho nedokázali v správnej chvíli vybaviť. Všetko to bolo len v mojej hlave...



Nedokázala som si tento blok odstrániť. Až do poslednej chvíle som bojovala s týmto, dovolím si tvrdiť, smiešnym predmetom. :D Keď sa na to teraz spätne pozriem, je mi to celkom vtipné. Ten blbý pocit bol úplne zbytočný a ja si to plne uvedomujem. Preto by som vám chcela pomôcť a poradiť, aby ste aspoň tento rok skúsili začať s úsmevom na tvári. Uvidíte, že to bude úplne o niečom inom. 



Prostredníctvom tohto článku by som chcela všetkým študentom popriať v ďalšom štúdiu veľa šťastia. Netrápte sa pre také maličkosti ako sú písomky alebo skúšanie. Život plynie tak, ako má plynúť. Ak sa vám niečo nepodarí tak to tak má byť a vy idete ďalej, posunie vás to. Nič hrozné sa vám stať nemôže. Skúste vo svojom živote čo najviac eliminovať zbytočný stres, ktorý spôsobuje poväčšine škola. Viete si predstaviť taký pocit, keď sa tešíte na každý jeden deň a nie len na víkend? Presne takýto môžete mať práve vy už oddnes. Buďte vďační a robte to čo vás baví...aj keď to môže zahrnáť skrývanie sa pod školskou lavicou. :P 

Ešte raz: Veľa šťastia! :))

CRYSTALS - Part One

13:24 Dominika Ibosova 0 Comments

Ako malá som veľmi rada zbierala rôzne kamienky. Či už som bola na pláži alebo v lese, nejaký pekný kúsok som si vždy odtiaľ odniesla. Ešte vtedy som nevedela, že existujú aj rôzne kryštály alebo polodrahokamy, ktoré majú určitú energiu a dá sa s nimi nejakým spôsobom pracovať.



Veľa ľudí takýmto kryštálom neverí. Možno ste si aj vy práve pomysleli, že som sa zbláznila keď verím, že nejaký obyčajný kameň má energiu. No, musím vám povedať, že som sa ešte nezbláznila. :D Môj názor znie tak, že každý kryštál dokáže mať energiu práve vtedy, ak s ním vieme nejakým spôsobom pracovať.  Takéto kryštály nám pomáhajú napríklad pri meditácii, dodávajú nám istotu alebo zlepšujú naše zdravie. Videla som mnoho videí alebo článkov, kde ľudia hovorili o tom ako sa im oveľa lepšie s takýmito kryštálmi medituje alebo spí. Povedala som si, že to jednoducho vyskúšam. 

Asi pred dvoma týždňami som si objednala pár kryštálov, ktorých funkcie ma zaujali najviac. V tomto článku vám ich chcem pár ukázať a opísať. Majú veľmi veľa funkcií, ja vám spomeniem len tie pre mňa najzaujímavejšie. 

Viem, že veľa ľudí si kupuje takéto kamene len na okrasu, takže ak na takéto veci neveríte, tak si len prezrite fotky a môžete trochu poobdivovať ich pestrosť. :)


Kyanit - Disten


Tento kryštál som si vybrala hlavne kvôli jeho funkcii vyvolávania spomienok na sny a taktiež kvôli liečivému snívaniu. Dokáže odbúrať naše strachy a bloky a podporuje logické myslenie. 


Kryštál horský


Urýchľuje výmenu energií, negatívnu odoberá a obklopuje nás tou pozitívnou. Prináša nám do života väčšiu otvorenosť novým veciam. 


Lepidolit


Zmierňuje stres a depresie. Prekonáva nespavosť a stabilizuje výkyvy nálad, návaly strachu alebo paniky. Prináša pokoj.


Avanturín


Zvyšuje energiu a motiváciu v podnikaní alebo štúdiu. Taktiež zvyšuje nezávislosť. 


Ametyst


Podporuje zdravé a racionálne uvažovanie, zmierňuje obavy. Pomáha pri meditácii a nespavosti. 


Aký máte na kryštály názor vy? :) 

Will You Die Happy?

10:30 Dominika Ibosova 0 Comments

Priemerná dĺžka života v Európe je 78 rokov. Za týchto 78 rokov toho človek môže prežiť neskutočne veľa ale na druhej strane aj neskutočne málo...

Človek je tvor s obrovským darom. Dokáže si nielen uchovať do pamäte krásne zážitky ale hlavne žiť v tomto momente. Vie si naplno vychutnať chvíle, ktoré mu jeho život umožňuje. Je v jeho pravej podstate sa smiať, tešiť sa a byť šťastný. 



Ľudia majú dve možnosti. Každý jeden človek má. Buď môže jednoducho ísť a začať si plniť svoje sny - alebo môže ostať tam, kde je, dookola robiť to, čo ho nebaví a "zhasnúť". 



Viem, že existujú ľudia, ktorí práve čítajú tento článok a zasmejú sa mi. 

"Dominika, asi nie je možné len tak ísť a začať si plniť svoje sny..." 

Ak si si toto pomyslel aj ty, poviem ti v čom je problém.

Jednoducho len nemáš žiadne sny. 

Nikdy si si žiadne nenaplánoval a preto si ani nemáš aké sny plniť. 

Nie je to žiadna chyba. Je to len fakt, ktorý by si mal zmeniť. Vyber si papier a pero a napíš si, po čom túžiš. Čo chceš v živote dosiahnuť. Akých kamarátov si chceš nájsť. Aké auto si chceš kúpiť. Napíš si všetko, čo by tvoj život mohlo spraviť príjemnejším. Napíš si všetko tak, aby si si pri poslednej minúte svojho života povedal: "Miloval som to tu a dosiahol som to, čo som chcel." 


Ako som už milionkrát na tomto blogu spomenula a ako všetkým neustále pripomínam - ľudská myseľ je dokonalá. Je to niečo neuveriteľné. Skús sa nad tým zamyslieť. Ako nádherne funguje. Prijíma všetko to, čo jej dávame, čo chceme dosiahnuť a dokáže zamietnuť všetko negatívne, to, čo jej dať nechceme. Je len na nás, ako sa k nej budeme správať. Je na nás, čo s našim životom spravíme. 

Je to na tebe. 

Ja ti ale radím - choď a splň to, po čom túžiš. Ži.


My Favorite Shirt Is My Skin

10:00 Dominika Ibosova 0 Comments


Ako by ste zareagovali, keby vám niekto povedal, že sa má rád? Že sa obdivuje? Myslí si, že má krásne vlasy, oči alebo telo...? Že sa považuje za veľmi šikovného a cieľavedomého človeka?

Drvivá väčšina z vás by si začala o tomto človeku myslieť, že je namyslený a asi sa zbláznil. Veď prečo by človek mal o sebe niečo takéto hovoriť? To sa predsa nerobí!

Viete čo by som urobila ja? Neuveriteľne by som sa potešila. Konečne! Konečne niekto pochopil, že mať rád svoju osobnosť, či už zvonku alebo vznútra je základom šťastného života.




Na tomto svete si bohužiaľ ľudia myslia, že ak sa niekto pokladá za takéhoto človeka, tak je úplne mimo. Sú tu ľudia, ktorým sa zdá až nechutné mať sa rád. Ďalší sa zas boja, že ak sa budú mať radi a nebodaj to ešte pred niekým prezradia, tak ich ostatní začnú odsudzovať a škatuľkovať ako namyslených ľudí. Preto sa takmer všetci správajú tak ako im tento "systém" káže a jednoducho na sebalásku radšej ani nepomyslia.

Lenže dá sa šťastne žiť, ak sa nemáte radi? Ak sa každý deň na seba zhnusene pozriete, každému sa sťažujete koľko ste cez prázdniny zas pribrali a aká nechutná vyrážka sa vám včera vyhodila na tvári? 



Mojou odpoveďou je - určite NIE. Ak chcete byť šťastný a spokojný človek a popritom robíte vyššie spomenuté, asi sa toho ani nedožijete. Budú chvíle keď sa budete cítiť super a vôbec si nebudete uvedomovať, že práve toto fňukanie vás opäť privedie do času smútku. Veď si to len skúste predstaviť, boli ste niekedy štastní keď ste práve sami seba ohovárali? Stavím sa, že nie.



Nemôžete žiť so sebou každý jedeň deň a popritom sa ešte aj neznášať. Je úplne zbytočné keď vám niekto povie, že aký máte dnes super účes a vy začnete hovoriť, nech vám nelichotia, veď máte úplne mastné vlasy a už vám aj odrastá farba... Ten človek vás pochválil, váš mozog sa to chystal prijať ale vy ste odrazu všetko okamžite zamietli. Toto jednoducho správne nie je. 

A uvedomujete si, že to ovplyvňuje aj všetky vaše vzťahy s inými ľuďmi? Ak sa nemáte radi, nemôžete mať naplno radi ani nikoho iného. Veľa ľudí si povie, že to je blbosť. Musím vás sklamať ale náš mozog tak jednoducho pracuje.

"All of our relationships depend upon our relationship with ourselves. If you don't love yourself, you can't possibly love someone else."

Prosím, berte na vedomie, že v tomto článku nemám na mysli ľudí, ktorí kvôli láske k sebe samému úplne zabudli na celé svoje okolie.

 Pre tých, ktorí tento článok prijali a pochopili mám úlohu. 



Hneď teraz si napíšte 5 vecí, ktoré máte na sebe radi. Môže ísť či už o vonkajšie alebo vnútorné vlastnosti. 
Každý deň si napíšte jednu vec za ktorú ste na seba hrdí. Môže to byť aj nejaký skutok z minulosti. Potom mi napíšte a poďakujte sa mi za zmenený život (srandujem, od toho tu predsa som, ale budete naozaj radi, že ste to pre seba spravili a naučili sa konečne mať radi). 

Veľa šťastia! :)


Charles Bukowski - Bluebird

15:00 Dominika Ibosova 0 Comments




v mojom srdci je modrý vták, ktorý
chce ísť von
ale ja som naňho dosť tvrdý,
hovorím, zostaň tam, nedovolím,
aby ťa niekto
zbadal.

v mojom srdci je modrý vták, ktorý 
by chcel ísť von
ale ja naňho lejem whisky a vdychujem
cigaretový dym
a kurvy a barmani
a predavači v potravinách
nikdy nebudú vedieť, že
on
tam je.

v mojom srdci je modrý vták, ktorý
by chcel ísť von
ale ja som naňho dosť tvrdý,
hovorím,
zostaň vovnútri, chceš ma
zašpiniť?
chceš znehodnotiť moje práce?
chceš prekaziť moje knižné predaje v
Európe?

v mojom srdci je modrý vták, ktorý
by chcel ísť von
ale ja som príliš múdry, pustím ho
von
len niekedy v noci
keď všetci spia.
hovorím, viem, že si tam,
tak nebuď
smutný.
potom ho dám naspäť,
ale trochu si tam
spieva, úplne ho nenechávam
zomrieť
a spíme spolu
takto
s naším
tajným paktom
a je dosť pekné
muža rozplakať, ale ja
neplačem, ty
áno?

xxx

Na záver tejto básne by som sa vás chcela spýtať pár otázok. 

Aj vy sa bojíte? Bojíte sa pred ľuďmi ukázať svoje pravé ja? Bojíte sa byť tým, kým naozaj ste?

Moving

15:34 Dominika Ibosova 0 Comments


Asi od mojich trinástich rokov som sa túžila presťahovať do zahraničia. Musím priznať, že asi do šestnástich rokov som nemala rada Slovensko, jeho mentalitu a taktiež celkový jeho vzhľad. Myslím, že takisto na tom bolo množstvo ďalších ľudí, ktorí boli v mojom veku.

Aj keď sa môj pohľad na Slovensko už zmenil, môj sen sa mi pred dvoma týždňami splnil. Presťahovala som sa!



Ešte sa trošku vrátim v čase... Jún a júl mi ubehli naozaj veľmi rýchlo. Skoro celý jún som totižto strávila v Anglicku, týždeň som si doma zariaďovala veci do Dánska a ešte rýchlo som skočila na dovolenku so svojou rodinou na stredné Slovensko - na Donovaly. O dva dni som už bola pripravená na približne 12 hodinovú cestu do mojej novej krajiny.



13. júla nastal ten deň. Večer sme s mojím frajerom vyrazili cez Česko a Nemecko na ostrov patriaci k Dánsku, presnejšie do mesta Odense. V aute som toho nenaspala viac ako 30 minút, veľmi som sa totižto tešila na prvý dojem z tejto krajiny a môjho nového bytu. Ešte nikdy som nebývala bez rodičov, čo je aj celkom logické, keďže mám len 18. :D

Ráno okolo siedmej sme dorazili na parkovisko pred naším bytom a čakali sme na naše kľúče. Vystúpili sme na druhé poschodie a prezreli si náš nový domov. Musím priznať, že môj prvý dojem nebol zrovna ten najideálnejší. Keďže som celý svoj doterajší život prežila v rodinnom dvojposchodovom dome, tento bytík bol pre mňa trochu šokom. Hneď som si však uvedomila, že to bude jednoducho iné bývať v byte než ako v dome a taktiež, že tento byt je pre dvoch ako ideálny.

(moje prvé jedlo!)

Prvé dni sme strávili vybaľovaním, nakupovaním nábytku a zariaďovaním bytu. Po dvoch týždňoch ešte stále nie je všetko na svojom mieste ale už to tu úspešne dokončujeme!

(bohužiaľ tento šatník aj ostal v Ikei :D)

Verím, že toto mesto bude pre mňa príjemným domovom na nasledujúcich pár rokov. Nemyslím si však, že tu budem chcieť zostať nejak veľmi dlho. Predsalen, moje vysnívané mesto sa nachádza trošku inde... :P

Ku koncu musím zhodnotiť, že sťahovanie rozhodne je dosť stresujúce, počas tohto mesiaca som toho zažila až až ale to k tomu samozrejme patrí.

A čo vy? Už ste sa niekedy sťahovali alebo sa v najbližšej dobe plánujete? Aká je vaša vysnívaná krajina na život? :) 

Stay Open Minded

22:56 Dominika Ibosova 0 Comments


Chcela som už konečne napísať článok týkajúci sa sťahovania do Dánska, novej krajiny, ako to tu všetko vnímam...ale dnes opäť nie. Mám chuť písať o niečom inom. :)

Dnes sme boli robiť nákup do nášho nového bytu a v jednom dánskom obchode som našla v maličkom rámčeku zarámovanú jednoduchú vetu: "Stay open minded" alebo vo voľnom preklade "Zachovaj si otvorenú myseľ".




Keď som prišla domov som si okamžite tento rámček položila pred seba a neustále sa naňho pozerám. Je to úplne jednoduchá veta a pritom tak veľa znamená.


Vieš si ty zachovať otvorenú myseľ? Dokážeš do svojho života vpúšťať nové myšlienky? Učiť sa nové veci? Dokážeš pripúšťať aj iné názory ako sú tie tvoje? Vieš sa na veci pozerať s nadhľadom? 

S otvorenou mysľou môžeš dosiahnuť omnoho viac ako si myslíš. Staneš sa človekom, ktorý akceptuje iných, ich názory, nenahneváš sa za každú blbosť. Nebojíš sa skúšať niečo, čo si ešte nikdy nerobil/a.

Teraz sa asi pýtaš, ako sa dá "otvoriť myseľ"?! Moja rada pre teba znie: začni meditovať. :) Veľa ľudí si myslí, že meditovať sa dá len v tureckom sede niekde na vrchu hory a dokáže to len nejaký mních ale nie je to presne tak. :D Meditovať sa v podstate dá úplne všade. Samozrejme existujú rôzne druhy meditácií, niektoré ťa dokonca dokážu nabiť na 8 hodín, ale o takej teraz nerozprávam. :)

Jednoduchá forma meditácie spočíva len vo vdychovaní a vydychovaní, sústredení sa na svoj dych. Musíš vypnúť svoje myšlienky, aj keď to zozačiatku nebude určite to najľahšie čo si kedy robil/a, zachvíľu ti to pôjde jedna radosť. :) Najskôr ti všetky myšlienky budú v hlave vyskakovať a ty sa zrejme budeš hnevať (ako to bolo pred pár rokmi u mňa:D), budeš si myslieť, že ti to nejde a ty to nedokážeš. Ver tomu, že áno. Stačí naozaj pár krát to vyskúšať. :)

Tento článok bol v podstate napísaný neskoro večer, keď už moje myšlienky trošku utekali do postieľky (:D) ale snáď ti aspoň trochu pomohol. :) Ak ti niečo nie je jasné tak mi napíš do komentáru alebo SEM.

Veľa šťastia. <3

Does Justice Exist?

12:36 Dominika Ibosova 0 Comments




Tak a som tu! Včera ráno som úspešne dorazila do nového bytu v Dánsku. Celý včerajší deň som strávila vybaľovaním, nakupovaním a následne vytúženým spánkom, keďže som celú noc v aute spala len asi pol hodinku.

Dnešný článok však nebude o mojom príchode do novej krajiny. Bude o niečom, o čom som chcela napísať už veľmi dlhú dobu ale nevedela som ako to celé poskladať. Je to taký fakt, ktorý som si uvedomila a chcela som sa s ním jednoducho podeliť. 

V živote sa mi mnohokrát stala nejaká udalosť s ktorou som nebola spokojná. Napríklad keď som sa učila na písomku celý deň a dostala som trojku a spolužiačka, ktorá učivo ani nevidela jednoducho použila ťahák a dostala jednotku. Alebo som dostala o 50 korún menej vreckového ako moja sestra. Hneď som si či už v duchu alebo nahlas povedala: "To je nespravodlivé!".


Jedným z najväčších takýchto sklamaní, resp. zvratov v mojom živote bol však mail, ktorý mi prišiel z Dánska a písalo sa v ňom, že ma neprijali na vysokú školu a moja prihláška bude automaticky zrušená. Keď som si tieto slová prečítala, nedokázala som tomu uveriť. V hlave sa mi vynorili všetky možné spomienky na moju nekonečnú prípravu a obrovskú snahu dostať sa na túto školu. Bol to môj sen, ktorý sa mal premeniť na skutočnosť a ja som za pár sekúnd prečítania týchto viet zostala ako obarená. Bola to moja jediná možnosť, keďže som len tu absolvovala pohovor a nechcela som na iné miesto ani pomyslieť. 

Táto "nie veľmi príjemná udalosť" sa mi stala počas akademického týždňa, keď som sa potrebovala čo najviac venovať učeniu. Okrem toho bol tento týždeň popretkávaný ďalšími nešťastnými udalosťami, ktoré tu nebudem spomínať, ale boli to pre mňa naozaj psychicky náročné dni. Všetko som to však nakoniec nejak zvládla a aspoň mi to dodalo trošku viery v moju vnútornú silu. :) 

Počas posledných mesiacov som pochopila, že na svete neexistuje spravodlivosť. Ak sa stále človek bude spoliehať na nejakú "spravodlivosť", tak má smolu. Odporúčam vám to nerobiť. Vždy sa môže vyskytnúť niečo, čo nám našu spomínanú "spravodlivosť" nakoniec prekazí. Príkladom sú aj také súdy. Uvedomte si, že bežne bývajú odsúdení ľudia ktorí nič nespravili a skutoční vinní si behajú voľne po svete. 

Čo si však treba uvedomiť je, že na svete taktiež neexistuje nespravodlivosť. Som zástancom myšlienky, že všetko je tak ako to má byť. Ak sa niečo udeje, tak to aj vždy má svoju príčinu. Verím taktiež v to, že existuje karma, ktorá sa prejaví v našom ďalšom živote. To ako konáte teraz sa vám vo vašom ďalšom živote vráti. To je asi jediný prípad kde by som použila slovo - spravodlivosť. Je to samozrejme môj subjektívny názor ale zdá sa mi to najlogickejšie. :)  

Keďže je tento článok už dosť dlhý, nebudem to už ďalej naťahovať, každopádne je tu ešte veľa vecí, ktoré by som rada doplnila. Ak o tom ešte neviete, nedávno som si založila svoj Youtube kanál. Tam určite nájdete videá kde budem rozprávať o týchto veciach. Môžete ho sledovať TU. 

To by bolo teda nadnes všetko, snáď to má hlavu aj pätu a ak nie, tak sa pýtajte. Zatiaľ sa majte a vidíme sa buď pri ďalšom článku alebo videu. :)

Changes

19:18 Dominika Ibosova 0 Comments


Nikdy nebudeš tým istým človekom, akým si bol včera. Každý deň do tvojho života prinesiu zmenu. Môžeš celý deň ležať v posteli a ani sa nepohnúť, no tvoj život sa aj počas tohto dňa zmení. 

Za posledných pár mesiacov som vo svojom živote cítila obrovské množstvo zmien a prežila mnoho silných udalostí. Či už boli zlé alebo dobré, cítim ich hlboko zaryté v mojom vnútri a budú vo mne navždy.


Ako si si mohol podľa môjho úvodu všimnúť, aj môj blog sa mení. Nechcem ľuďom prinášať len motivačné články, jednoducho chcem písať o všetkom. O všetkom čo zažívam, vidím, cítim. Milujem písanie. Je to pre mňa najkrajšia forma rozvíjania kreativity, pri písaní sa cítim akoby všetky bunky v mojom tele odrazu ožili.

Som dievča, ktoré vždy chcelo dosiahnuť niečo viac, robiť niečo zaujímavé - lákavé. Lenže to čo lákalo mňa, nelákalo ľudí v mojom veku. Nikdy som nepatrila do "stáda". Niektorí ľudia ma preto považovali za čudáčku a považujú ma za ňu aj dodnes. Jednoducho robím veci, ktoré iní ľudia nerobia, uvažujem o veciach, o ktorých iní ľudia neuvažujú. Niektorí nechápu, prečo robím veci aké robím a takisto prečo nerobím to, čo oni. Ja im na túto otázku nikdy neodpoviem, jednoducho som to ja. :)

Tým, že som pred mesiacom ukončila gymnázium, sa môj život rapídne zmenil. Už som sa oslobodila od všetkého unavujúceho učenia a taktiež ranného vstávania a trávenia pól dňa v škole, v ktorej som sa často hlavne zozačiatku trápila. Mojím duševným vývinom som sa neskôr od takýchto vecí dokázala nejak odosobniť, ale nemôžem povedať, že by ma každodenné navštevovanie školy bavilo. Ukončením školy som začala robiť veci, ktoré som dovtedy nerobila. Začala som písať básne, viac premýšľať, založila som si svoj Youtube kanál... Tie veľké veci sa však v mojom živote idú diať práve o pár dní.




Sťahujem sa. Vždy som po tom tak túžila. Vedela som, že na Slovensko nepatrím, hovorili mi to aj iní, videlo to na mne množstvo ľudí. Či už išlo o osobné dôvody alebo čokoľvek iné, nechcela som tu ostať celý život...


Nasledujúce dni sú mojimi poslednými dňami na Slovensku pred tým, ako sa na dlhú dobu z tejto krajiny vzdialim. Mojou destinácou je Dánsko. Momentálne mám určený obrovský cieľ, na ktorý budem zamierená celou svojou bytosťou. Ak ma budete nasledovať, určite spozorujete o čom práve "rozprávam". :)

Viem, že viac ľudí po prečítaní tohto článku bude zmätených. Asi by som bola aj ja. Moje vyjadrenie mi pripadá až priveľmi osobné. Alebo možno len nie som zvyknutá. Nie som totiž ten typ človeka, ktorý by sa zveroval so svojimi myšlienkami veľa ľuďom.

Tak teda ďakujem za vypočutie a "vidíme" sa opäť veľmi skoro. :)


Stop Blaming Everyone

18:07 Dominika Ibosova 0 Comments


"Nejde mi matematika. Ani sa tomu nečudujem, veď nešla ani mojej mame a okrem toho mám aj zlú učiteľku." 

 alebo 

"Vôbec sa mi dnes nedarí. Určite za to môže zas to hnusné počasie..." 

Ani sa mi nechce pokračovať s ďalšími podobnými vetami. Všetky sú o tom istom. Ľudia veľmi často a radi hádžu vinu z toho ako sa cítia, ako vyzerajú, ako sa správajú na iných ľudí. Môže sa stať, že dokonca za rôzne situácie alebo pocity, ktoré práve prežívajú, vinia prírodu alebo nejaký iný nezmyselný faktor.



Všetci toto obviňovanie veľmi dobre poznáme. Obviňujeme hlavne vtedy, keď sa nám nedarí alebo nás niečo nebaví. Popritom si ale neuvedomujeme, že tým pádom má "to obviňované" nad nami obrovskú kontrolu. Budeme sa stále trápiť, naše pocity a šťastie bude závisieť od všetkého okolo, len nie od nás. Staneme sa ovládanými bytosťami. Musíme si uvedomiť, že takýto život naozaj nemá žiadny zmysel.

Raz som sa stretla s jedným zaujímavým cvičením, ktoré sa týka práve tejto témy. Obsahom bolo vypísať si všetky veci, ktoré sa nám momentálne nepáčia, s ktorými nie sme spokojní a ku každej tejto veci si napísať dôvod, prečo to tak je. Presne tu si uvedomíme, aké obmedzujúce a nezmyselné je viniť stále niečo vôkol, len nie nás. 

Keď na niekoho ukazujete prstom, uvedomte si, že tri prsty ukazujú práve na vás. 

Steve Goodier vyslovil jednu úžasnú myšlienku. "Dôležité rozhodnutie, ktoré som spravil je, že som odolal Obviňovacej hre, V deň keď som si uvedomil, že ja nesiem zodpovednosť za to ako budem pristupovať k problémom v mojom živote, že sa stanú dobré aj zlé veci kvôli mne a nikomu inému, to bol deň keď som vedel, že budem šťastnejšia a zdravšia osoba. A bol to deň keď som vedel, že si dokážem vybudovať život, ktorý za niečo stojí." 

Musíme si uvedomiť, že to takto jednoducho bolo, je, bude a spraviť to isté čo Stevie. :) Po prečítaní tohto článku si to začnete vo svojich koverzáciách uvedomovať. Uvidíte aké to je absurdné hádzať vinu na všetko okrem seba. 

Tento článok by som zakončila citátom od Shannona L.Aldera: "Reťaze, ktorými budete zviazaný so svojou minulosťou nie sú činy vykonané inou osobou. Je to váš vlastný strach, tvrdohlavosť, nedostatok porozumenia, žiarlivosť a obviňovanie iných za vaše voľby. Nie sú to ľudia, ktorí vás držia v pasci, je to úloha obete, ktorú si vychutnávate. Táto bolesť sa vám páči, pretože z nej budete cítiť odmenu. Keď si uvedomíte čo tá odmena je, potom konečne budete na ceste za slobodou". 

Dúfam, že sa vám čoskoro podarí odolať tejto ničivej Obviňovacej hre. Veľa šťastia! :) 

Prihlásiť na odber: Príspevky (Atom)